Jozef Habovštiak: Treba niečo robiť, aby sa na Slovensku oplatilo robiť

KRIVÁ. Život berie tak, ako ho prináša deň. Hovorí, že starosti si môžete robiť maximálne na tri dni, lebo každý deň prináša Boh a ten vám naplánuje, čo máte robiť v rodine, zamestnaní či v súvislosti s koníčkami. „Všetko, okrem výchovy svojich detí, ich zdravia a zdravia svojho či najbližších, nestojí za nič.“

Kam až siahajú vaše spomienky?

Pamätám si na to ako dnes, hoci som mal dva a pol roka. Stáli sme chlapci vedľa cesty pri kostole a pozorovali vojakov, autá i pancierové vozidlá. Obrázok začiatku druhej svetovej vojny, keď tiahli Nemci na Poľsko aj cez Krivú, by som vedel nakresliť aj dnes.

Pracovný život ste venovali pôdohospodárstvu. Čo vás priviedlo až k jeho výskumu?

Keď som mal 12 rokov, zomrel mi otec. Musel som robiť všetko, čo ku gazdovstvu patrí. Cítil som, že poľnohospodárstvo potrebuje čosi viac. Juraj Fándly napísal pred vyše dvesto rokmi, že Švajčiari urobili z nehostinných lúk úrodné polia. Kládol som si otázku, prečo by sme to neurobili aj my? Tak som sa o využitie pôdy začal zaujímať viac. Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre som skončil v roku 1960. V diplomovej i následnej dizertačnej práci som sa venoval ovčiarstvu. Práve ono mi učarovalo odmalička. Spomínam si, ako ma raz otec zobral na salaš a bača ma ponúkol srdiečkom. Bol som tvarom i chuťou tohto jemne zaúdeného syra fascinovaný.

Zber úrody na plantáži čučoriedok. (zdroj: Archív JH)

Zvyknete hovorievať, že najväčším bohatstvom Oravcov je tráva a seno. Ako to myslíte?

Orava nie je chudobný kraj. A výskumy, ktoré som robil, to potvrdzovali. Orava a aj Slovensko má jedny z najlepších podmienok pre rozvoj poľnohospodárstva na svete. Má vynikajúcu pôdu. Verili by ste, že metrák sena môže mať vyššiu výživovú hodnotu ako metrák pšenice? Treba ho len kvalitne vyrobiť a uskladniť. Samozrejme, ľudia sa z neho nenajedia, musí sa zhodnotiť v živočíšnej výrobe. To sme na našom výskumnom pracovisku robili.

Výskumná stanica v Krivej je vaším dielom. Oplatila sa?

Pracoval som vo Výskumnom ústave trávnych porastov a horského poľnohospodárstva v Banskej Bystrici. Uvedomoval som si, že v Krivej sú vhodné podmienky na výskum a tak som práve tu za vlastné prostriedky vybudoval výskumnú stanicu. Mala slúžiť ústavu na rozvoj a intenzifikáciu trvalých trávnych porastov.
Po čase sme sa aj v praxi presvedčili, že niektoré družstvá, keď dorobili kvalitné seno podľa výsledkov výskumu, dojivosť stúpla o polovicu. Dali na naše rady a vyrobili dobré seno. Kým pôvodná výťažnosť bola na úrovni 20 metrákov sena z hektára, keď sa porast správne hnojil a obhospodaroval, tak dosahovali až 60 až 80 metrákov. A zo šľachtených druhov tráv je možné dosiahnuť z hektára až 170 metrákov sena. To je štvornásobok oproti pšenici.
Popritom som si uvedomoval, že trávne porasty v takej podobe sú obrovskou surovinovou rezervou. Zhodnotiť sa dala jedine zvieratami.

Aj to bolo súčasťou vášho výskumu?

Áno. Zaviedli sme v spolupráci s družstvom na týchto trávnych porastoch chov jahniat, dobytka a husí. Zisťovali sme, ktoré senožravé zvieratá ich najlepšie zužitkujú, ich optimálnu hustotu na ploche a ďalšie parametre. Výsledok? Na prirodzenom poraste sme dosiahli u jahniat 700 kilogramov prírastku živej váhy z hektára, ale na siatych až 1100 kilogramov. Darilo sa aj husiam.

S manželkou Annou pri práci na poli. (zdroj: Archív JH)

Kto alebo čo spôsobilo následný úpadok poľnohospodárstva?

Nie je pravda, že sa ľuďom nechce robiť. Oni by robili, ale nevedia ako. Stratili sme tri generácie a roľník musí nachytať určité grify a tie získa jedine ak žije v symbióze s pôdou a zvieratami odmalička.
Ale najväčším nepriateľom bola kolektivizácia. Z najslobodnejších ľudí – roľníkov urobila poľnohospodárskych robotníkov, ktorí už nepracovali slobodne na poliach, ale v režime fabriky s pevne stanovenou pracovnou dobou, kde sa na zvieratá pozeralo ako na stroje a na pôdu ako na pracovné prostredie.
A tak sa stalo, že nie sme konkurencieschopní. Súkromné hospodárenie zo západných krajín nás prevalcovalo.

Je šanca sa ešte k pravému poľnohospodárstvu vrátiť?

Bola. V roku 1990 sme už nemali súkromných roľníkov, režim ich zlikvidoval. Vtedy som ako poslanec Federálneho zhromaždenia inicioval zákon o pozemkových úpravách. Robili sme na ministerstve aj transformačný zákon, začali sme podporovať súkromných roľníkov dotáciami. Prihlásilo sa pomerne dosť ľudí, ktorí chceli gazdovať. Dnes máme na Slovensku 6400 súkromných roľníkov, väčšina z nich dokáže konkurovať západnému farmárom.
V roku 2000 som do Roľníckych novín napísal, že Európska únia by bola najradšej, keby sa na Slovensku nevyrábalo nič. Toho sa treba varovať. Treba niečo robiť pre to, aby sa na Slovensku oplatilo robiť. A nenechať náš trh zahraničným dodávateľom.

Jedným časom ešte za socializmu vám hrozilo vysťahovanie sa z Krivej?

Zavolal mi raz riaditeľ z Banskej Bystrice, že musím z výskumného ústavu odísť. Nechápal som to, veď som veľa publikoval, vyjadroval sa v televízii, prednášal na konferenciách. Ale zároveň som chodil do kostola a deti navštevovali hodiny náboženstva.
Nemali už záujem ani o výskumnú stanicu v Krivej, ktorú som zakladal, tak som jej objekty kúpil. Dal som peniaze a keďže súkromné vlastníctvo neexistovalo, papierovo prešli na miestnu telovýchovnú jednotu.
Mal som však šťastie, že ma poznali aj v Čechách, a tak ma v roku 1981 zamestnali v Prahe na Výskumnom ústave pre zúrodnenie poľnohospodárskych pôd. Mal som na starosti stanice na Liptove, v Liesku a na východe pri Sobranciach. V Krivej som tajne robil výskumy ďalej.
Viete ako zareagovali na pražskom ústave, keď aj tam prišlo na mňa udanie? Povedali mi, že si z toho nemám nič robiť, že oveľa vyššiu hodnotu má človek, ktorý si drží svoje presvedčenie, ako ten, kto obracia kabát podľa toho, ako fúka vietor.
Po revolúcii som sa do banskobystrického výskumného ústavu vrátil. V rámci výskumu alternatívneho využitia vysokohorských lúk a pasienkov sme sa začali venovať kanadským čučoriedkam a tiež sme boli prví na Slovensku, ktorí vysadili odrody rýchlorastúcej vŕby dovezenej zo Švédska. Záujem o túto drevnú hmotu sa rýchlo rozširoval.

Počas aktívnej výskumnej práce ste získali niekoľko uznaní a ocenení za publikačnú činnosť.

Publikoval som 92 vedeckých prác, z toho 18 vyšlo v zahraničí. Ďalších dvesto populárno-náučných článkov vyšlo v rôznych časopisoch. Som aj autorom a spoluautorom viacerých knižných publikácií.
Osobitné miesto v tomto zozname má aj jeden samizdat. V roku 1968 som zozbieral nejaké materiály a výpovede svedkov života, súdneho procesu i smrti našej rodáčky sestry Zdenky Schelingovej. Rozmnožil som ich a rozniesol po domácnostiach v Krivej. Chcel som, aby sa na toto utrpenie nezabudlo. Po roku 1990 nabrali udalosti rýchlejší spád a Zdenka sa stala prvou blahorečenou Slovenkou.

Čomu sa venujete na dôchodku?

Vždy mi bola práca aj koníčkom. Ale mal som rád šport, v lete plávanie, v zime lyže a hokej. Celý život som choval ovce, rozlúčil som sa s nimi až vlani pre zdravotné problémy. Viac ako 50 rokov včelárim a dnes mám svoju plantáž kanadských čučoriedok. Je tam okolo dvetisíc kríkov. A keďže strihanie jedného trvá zhruba 15 minút, tak si viete predstaviť, ako trávim dôchodok. Okrem toho rád venujem čas jedenástim vnúčatám.