ZUBROHLAVA. Dve storočia boli ľan a plátno hlavným zdrojom obživy Hornooravcov. S látkami precestovali kus sveta. Mnohí zbohatli, zveľaďovali dediny, prinášali na chudobnú Oravu novinky z Egypta i Jeruzalema.
Odvrátenou stranou obchodovania však bolo, že nejeden plátenník sa už domov z kupectva nevrátil. Svoje hroby našli tam, kde práve obchodovali.
Bohatú zbierku informácií o hornooravských plátenníkoch dala dohromady spisova-teľka Eva Kurjaková zo Zubrohlavy. Do jedinečnej knihy prispeli aj ďalší autori.
Všetko zapisuj, povedali
Mladá Zubrohlavčanka Evička nevedela o plátenníctve takmer nič. Však, kde by sa k tomu dostala. Keď sa narodila, bolo už polstoročie odvtedy, čo úplne zaniklo. Tak ako dnes, aj ona a jej vrstovníci si mysleli, že všetko staré treba vyhodiť a dobré je len to moderné.
„Vnímala som to takto, až kým ma v roku 1978 nezvolili za obecnú kronikárku,“ spomína Eva Kurjaková. „Nakázali mi, aby som chodila za ľuďmi a všetko zapisovala. Tak som aj urobila, hoci sa mi niektoré informácie zdali zvláštne či zbytočné. Manželova babka mi raz spomenula, aké to bolo, keď na-ši plátenníci vyrazili na more, kde sa im potopila loď. Napadlo mi, čo to tára, veď určite nechodili až za more. Ale zapísala som. Až neskôr, pri skúmaní materiálov v archívoch a kniž-niciach som zistila, že babka hovorila pravdu. Začalo ma to tak zaujímať, že som nemohla prestať. Bádala som ďalej a ďalej.“
Oravci zaujali odevom
Takmer štyridsať rokov si Eva Kurjaková odkladala všetko, čo sa dozvedela o plátenníkoch. Kedy sa z obyčajného oravského pestovateľa stal obchodník a kupec s plátnom, sa presne určiť nedá. Z historických materiálov je však zrejmé, že to bolo niekedy začiatkom 18. storočia.
Konský záprah pred Notárskym domom zo začiatku 20. storočia v Zubrohlave, ktorý postavil plátenník a notár Matej Tomaštík. (zdroj: Archív Michala Babniča)Istý učiteľ pôsobiaci v Zubrohlave do vtedajšieho časopisu Vlasť a svet napísal, že plátenníctvo začalo niekedy po roku 1709, kedy skončili vojny a povstania. V rokoch 1715 – 1720 totiž mnoho Oravcov utieklo pre kruté zimy do teplejších južných zemí.
„Tu bola bieda, chlapi, ktorí zostali doma, sa snažili zabezpečiť rodiny,“ rozpráva autorka. „Boli nútení odchádzať na dolné zeme za prácou. Aj tam bola veľká bieda po vojnách, ľudia sa snažili prežiť, nemali sa kedy zaoberať látkami a ode-vom. Oravci ich však svojim oblečením veľmi zaujali. A tak sa stalo, že keď sa raz vracali domov, nemali žiadnu batožinu, všetok odev predali. Zostalo im len to, čo mali na sebe. Keď Oravci zistili, že o ich plátno je záujem, o rok už na robo-ty nešli pešo, ale s koňom a vozom naloženým plátnom. Zakrátko mali prácu ľudia, ktorí zostali doma. Vo veľkom sa pustili do pestovania ľanu, jeho spracúvania, stavali farbiarne aj mangľovne.“
Mix jazykov
Strediskom hornooravských kupcov sa stalo Sedmohradsko, časť dnešného Rumunska. Nebolo však ničím výnimočným, že niektorí zašli až na Blízky Východ, do Egypta či Jeruzalema.
„Je úžasné, že naši plátenníci dokázali preraziť v Egypte, ktorý je mekkou plátna,“ hovorí Eva Kurjaková.
Dohovoriť sa v cudzom svete nemali problém. Na robotách sa totiž naučili čo-to z každej reči, s ktorou sa stretávali. Tak sa teda stalo, že niektorí plátenníci ovládali aj sedem rečí. A napokon si vytvorili aj svoju vlastnú, ktorej rozumeli len oni a bola poskladaná zo slovíčok z rôznych jazykov.
Krpce v žiadnom prípade
Vplyv sveta bol v Zubrohlave a okolitých obciach viditeľný na reči, odievaní i architektúre.
„Zachoval sa doklad z roku 1854, kedy mal prísť na Oravu nový cisár Franz Jozef. Prišlo nariadenie, ako majú byť oblečení chlapci na vítaní cisára. Buď v bielych súkenných nohaviciach, v bielej huni, vyšívanej košeli, krpcoch a širo-kom opasku, alebo v čiernych či modrých nohaviciach, klobúku, bez opasku a v čižmách tak, ako sa plátenníci nosia.
Knihu uviedol Zubrohlavčan Vendelín Ťažandlák. Vpravo jedna z hlavných autoriek Eva Kurjaková. (zdroj: Naďa Kališová)Už vtedy bolo rozlíšené sedliacke oblečenie od plátenníckeho. Plátenníci napríklad takmer vôbec nenosili krpce. Ani ženy plátenníkov. Dokonca ani tie najbiednejšie, ktorým muži zahynuli na cestách. Čo aká bola chudobná, nikdy nešla do kostola v krpcoch. Radšej si požičala čižmy od susedy, tie, v ktorých suseda chodila do maštale. Vyčistila ich, opucovala, po omši v kostole vrátila a o týždeň ich čistila opäť. Hrdosť plátenníkov na svoj stav bola obrovská. Od tých čias je známe porekadlo – ako si oblečený, tak si uctený.“
Domy bohatých plátenníkov boli murované. Zaujímavosťou však bolo, že len predné časti, v ktorých mali sklady plátna. Bývali v zadnej časti domu, ktorá bola spravidla drevená.
Koncoročný porachunek
Spočiatku plátenníci naložili látky na voz a mesiace cestovali po svete, kým ho predali. Ak chceli nový tovar, museli sa vrátiť domov a opäť absolvovať strastiplnú cestu na dolnú zem.
Postupne sa však situácia zlepšila. Pomohli železnice, majetnejší plátenníci si dole zriaďovali sklady. Tými bohatšími boli Tomaštíkovci, Heretíkovci či Kovalčíkovci zo Zubrohlavy, ktorí mali sklady v Sedmohradsku. Plátenníci si chodili brať tovar do týchto skladov na dlh. Skladník im všetko zapisoval a na konci roka prichádzalo ročné vyúčtovanie.
Stále však boli aj obchodníci, ktorí predali toľko, čo si priniesli z domu a za utŕžené peniaze si nakúpili nový tovar.
Koncoročné zúčtovanie, alebo porachunek, bol neraz aj veľmi krutý. „Ak obchodníka okradli alebo sa prevalil s vozom, alebo sa pod ním prelomil ľad a všetok tovar bol zničený,“ rozpráva Eva Kurjaková. „Na konci roka nejeden plátenník zistil, že prerobil, nie zarobil. Na domy plátenníkov boli zapísané ťarchy, v najhoršom prípade o strechu nad hlavou aj prišli. Dobre bolo, keď bol plátenník zdravý, vtedy sa mu darilo, rodina rozkvitala, pomáhal dedine, aj tým, ktorým sa darilo menej. Traduje sa, že niektorí plátenníci nosili peniaze v košalkách, nie v peňaženkách. Ale ak došlo k tragédii, bol to koniec. Ak otec na cestách zahynul a tovar zmizol, rodina sa dostala do obrovskej biedy. Známy je dokonca aj prípad, kedy na cestách zahynul otec aj s deväťročným synom. Doma zostala žena, deti, dlh za tovar, ktorý si manžel zobral, ale žena už peniaze zaň nevidela.“
Koniec prišiel s vojnou
Úplný zánik plátenníkov a plátenníctva na hornej Orave prišiel skôr, akoby si mnohí čo i len predstavovali. Mohla zaň prvá svetová vojna. Obchodníci boli totiž nútení narukovať v mieste, kde práve boli. Plátno, ktoré mali so sebou, buď vrátili, alebo ho niekomu zverili, aby im ho postrážil.
Kto však v tej dobe dbal o nejaké látky? Mnohí sa už domov nevrátili, rodiny zostali bez živiteľov. Mnohí aj prišli, ale bez ruky či nohy, postihnutí. Zostali na ťarchu štátu, rodín. A tí, ktorí sa vrátili relatívne v poriadku, prišli o tovar aj o peniaze.
„Zostalo im jediné, kúsok poľa, ktorý pred vojnou kúpili za peniaze z kupectva,“ hovorí kronikárka, spisovateľka. „To bolo jediné šťastie, že sa vtedajší ľudia držali hesla, že na hline nezhyne. Niektorí plátenníci ešte po čase čo-to predávali. Najmä po Orave na jarmokoch. Pozviechalo sa ich však veľmi málo. A už nikdy v takom rozsahu ako pred prvou svetovou vojnou.“
Dnes sa už ľan na Orave nepestuje. S modrotlačou sa od polovice 20. storočia do roku 2012, kedy ju oživil Párničan Matej Rabada, stretol máloktorý Oravčan.
Dnes opäť zažíva boom niečo naoko nové, čo je v podstate zmodernizovanou kópiou toho, čo tu bolo pred stáročiami. Dôkaz, že minulosť má stále čo povedať modernej súčasnosti.
